Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
getraue mich
du
getrauest dich
er/sie/es
getraue sich
wir
getrauen uns
ihr
getrauet euch
sie/Sie
getrauen sich
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe mich getraut
du
habest dich getraut
er/sie/es
habe sich getraut
wir
haben uns getraut
ihr
habet euch getraut
sie/Sie
haben sich getraut
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde mich getrauen
du
werdest dich getrauen
er/sie/es
werde sich getrauen
wir
werden uns getrauen
ihr
werdet euch getrauen
sie/Sie
werden sich getrauen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde mich getraut haben
du
werdest dich getraut haben
er/sie/es
werde sich getraut haben
wir
werden uns getraut haben
ihr
werdet euch getraut haben
sie/Sie
werden sich getraut haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
getraute mich
du
getrautest dich
er/sie/es
getraute sich
wir
getrauten uns
ihr
getrautet euch
sie/Sie
getrauten sich
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte mich getraut
du
hättest dich getraut
er/sie/es
hätte sich getraut
wir
hätten uns getraut
ihr
hättet euch getraut
sie/Sie
hätten sich getraut
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde mich getrauen
du
würdest dich getrauen
er/sie/es
würde sich getrauen
wir
würden uns getrauen
ihr
würdet euch getrauen
sie/Sie
würden sich getrauen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde mich getraut haben
du
würdest dich getraut haben
er/sie/es
würde sich getraut haben
wir
würden uns getraut haben
ihr
würdet euch getraut haben
sie/Sie
würden sich getraut haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [sich getrauen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
